3. februára 2015 sa uskutočnilo ďalšie pracovné stretnutie členov pracovnej skupiny zriadenej na prípravu návrhu zákona s predsedom Národnej rady Slovenskej republiky pánom Petrom Pellegrínim za účasti generálneho riaditeľa sekcie starostlivosti o šport a mládež pána Ladislava Čambala. 

Témou stretnutia boli štandardy stanov pre športové zväzy, ktoré sú príjmateľmi verejných prostriedkov a riešenie sporov v športe počas priebehu súťaže, mimo priebehu súťaže, orgánmi na riešenie sporov zriadených športovými zväzmi a Stálym tribunálom pre šport zriadeným zo zákona ako nestranným a nezávislým orgánom verejnoprávnej povahy na riešenie vymedzených športových sporov. 

Prejednávanie sporov medzi športovcami a športovými klubmi v prípade, ak v danom športe existoval rozhodcovský súd bolo lokalizované a charakterizované ako súkromnoprávne rozhodovanie sporov "vo vnútri" danej športovej organizácie - teda vo vnútri daného športového, zväčša národného zväzu. Ak si daný národný športový zväz takýto rozhodcovský súd v súlade so zákonom č. 244/2002 Z.z. (o rozhodcovskom konaní) zriadil, zaviazal svojich členov k povinnosti spory vzniknuté medzi členmi, alebo medzi členmi a samotným zväzom predkladať výlučne pred tento rozhodcovský súd. Dochádzalo tak k vylučovaniu právomoci všeobecného súdnictva, a športové spory ostávali "doma", teda vo vnútri športového odvetvia. Konanie pred rozhodcovským súdom má však limity v zákone č. 244/2002 Z.z., ktorý okrem iného implicitne ustanovuje, že v rozhodcovskom konaní nie je možné prejednávať pracovnoprávne spory, čo potvrdzuje aj ustanovenie § 14 zákona č. 311/2001 Z.z. (Zákonník práce). Kam teda so spormi vyplývajúcimi zo zmlúv o profesionálnom vykonávaní športu v zmysle "nového zákona o športe", keď zákonodarca špecificky ustanovil, že tieto vzťahy majú pracovnoprávny charakter, ale neplatí na nich plošne Zákonník práce? Na uvedenú otázku sa pokúsi autor nájsť odpoveď, ktorú sa pokúsi formulovať ako stručnú, jasnú a ako odpoveď s "prakticistickým ťahom na bránku".